Bolo len pár minút po polnoci, keď sa v jednej z tmavých uličiek hlavného mesta neďaleko kráľovského paláca začal ozývať neznesiteľný krik ženy, ktorá bola zjavne pod vplyvom alkoholu. Nik však netušil, že o pár minút privedie na svet svoje kto vie už koľké dieťa. Po pár minútach neznesiteľných bolestí sprevádzaných výkrikmi, ktoré okolie úspešne ignorovalo, mysliac si, že ide len o ďalšiu ožranku, ktorá sa nevie vpratať do kože prišiel na svet malinký chlapec, ktorý žiaľ nedostal hneď svoje meno, a tak nik netušil, čo s ním bude. Ešte od krvi zabalený len v nejakej starej špinavej handre pohodený v jednom z kontajnerov prečkal do rána, akoby tam ani nebol. Až cez deň, akoby tušil, že sa niekto blíži, kto by mu mohol pomôcť začal nezastaviteľne plakať, a kto vie, možno práve to mu zachránilo život. Bol však veľmi slabý bez žiadneho jedla, a tak po chvíľke zamdlel, jeho dych sa takmer úplne zastavil, no cítil, že sa niečo s ním deje. Čiesi ruky ho vyhrabali z kontajneru a rýchlosťou blesku odniesli do tepla. Vtedy ani nevedel, že sa dostal priamo do kráľovského paláca, do rúk tých najlepších doktorov v celej krajine, ktorí začali bojovať o jeho život. Ani len netušil, že ho zachránil mladý kráľ, ktorý to hneď išiel oznámiť svojej partnerke, s ktorou sa rozhodli dať chlapčekovi ak to prežije šancu na lepší život, a tak ani sekundu nezaváhali, a malého Mattiasa, ako ho pomenovali prijali za svojho. Denno-denne chodili za chlapcom a nie len za ním na ošetrovňu kde ležal. Okrem neho tam totižto ležala tiež ich drobná dcéra, ktorej bolo potrebné pomôcť. Mattias tak nebol jediným dieťaťom v kráľovskej rodine. Zo všetkého zlého sa však po niekoľkých dňoch dostal, a tak ho mohla kráľovná vziať na ruky, aby konečne pocítil teplo domova a lásku, ktorá mu tak veľmi chýbala. Pomaly ho zoznámili s ostatnými členmi rodiny, a tak zistil, že okrem sestričky má aj brata, aj keď ešte vôbec netušil, čo to znamená. Ako tak mu však dni a týždne ubiehali, z malého chlapčeka, ktorý ledva vyhral svoj boj so životom sa začalo stávať usmievavé dieťa, ktoré naberalo čoraz viac na sile. Po nejakom čase, keď si na všetko zvykli sa mu začalo žiť naozaj dobre. Princezná Evelyn a princ Valentino sa už od dňa kedy sa stali jeho adoptívnymi rodičmi o chlapca starali akoby to bol ich vlastný syn. Podľa princa si totižto nikto nezaslúžil, aby žil v takých podmienkach, v akých malého chlapca našiel. Venovali mu všetko čas, ktorý mohli, učili ho, čo potreboval vedieť, no pritom stále nezabúdali na svoje vlastné deti, ktorým sa museli venovať. Venovali sa tak všetkým trom, čo boli veľmi náročné, a tak po nejakom čase k Mattiasovi pridelili pestúnku, ktorá im pomáhala, keď práve nemohli byť s ním. Len čo sa Mattias naučil chodiť, už ho museli naháňať po celom paláci, najmä keď ho vyložili z horúcej vane. Vtedy sa rozbehol bez toho aby počkal kým ho oblečú alebo aspoň zabalia do uteráka. Niekomu to mohlo prísť milé, pokiaľ by však nešlo o nositeľa významného titulu, a tak sa ho od tohto jeho koníčka snažili odnaučiť, čo sa im však vôbec nedarilo. Už od malička bol totižto Mattias veľmi tvrdohlavý a vždy keď nedosiahol to, čo chcel odmenil rodičov či jeho pestúnku výrazným a častokrát len ťažko zastaviteľným plačom. Táto jeho zábavka mu prinášala potešenie a plno úsmevu na tvári až do jeho 5 rokov, kedy sa už musel a čiastočne aj chcel naučiť správať ako poslušný malý chlapec. Kráľovná Evelyn sa s ním o tom veľa rozprávala, a akoby tomu už začínal aj rozumieť, tak si začal hľadať inú zábavku, ktorej by sa mohol venovať a pritom neodhaľoval svoje pekné telíčko, veď na to bude mať ešte času dosť, keď bude starší. Jedného dňa keď sa tak túlal po paláci, ani nevie ako sa dostal von do záhrad, kde v diaľke uvidel siluetu veľkého zvieraťa, ktorá mu svojim spôsobom učarovala, no skôr ako sa tam stihol vydať chytili ho mohutné ruky otca a už znovu bol vo vnútri komnaty so svojimi súrodencami. Jedného dňa sa mu to však podarilo a zatúlal sa v záhradách až tak ďaleko, že skončil až v kráľovských stajniach. Dlhé hodiny ho hľadali po celom paláci, až ho napokon kráľovná Evelyn našla sedieť pred boxom jej veľkého koňa, na ktorého sa úpenlivo díval. Veľmi sa zľakla, či si malý Mattias nijako neublížil, a tak ho okamžite zobrala na ruky. Len čo to však urobila, rozplakal sa a začal drobnými rúčkami udierať do všetkého, čo mu stálo v ceste, keďže nechcel od koní odísť, a tak sa rodičia rozhodli, že ho začnú učiť. Zo začiatku však na malom poníkovi, aby si princ neublížil. Bolo to celkom náročné, no nevzdával to, kone mal veľmi rád. Čím však bol starší, tým viac mu to išlo. Ako každé dieťa spolu so svojimi súrodencami po dovŕšení 6 rokov začal navštevovať súkromné hodiny písania, čítania a počítania. Zo začiatku ho to veľmi bavilo a chcel sa učiť, no po nejakom čase, keď to začalo byť náročnejšie začal poľavovať a utekať z hodín. Vždy sa však napokon vrátil, nechcel totižto nehnevať svojich rodičov ani učiteľov. Keď mal Mattias 8 rokov, pri jednom z tréningov jazdy na koni spadol nešťastne až tak, že skončil s dvojitou otvorenou zlomeninou ruky: Mal však veľké šťastie, že na každom tréningu bola aj dospelá osoba, či už tréner, alebo niektorý z jeho rodičov, ktorí mu veľmi pomohli. V momente ako sa to stalo sa za ním hneď všetci rozbehli, aby chlapca skontrolovali, či je v poriadku, no keď uvideli trčiacu kosť, okamžite zalarmovali doktorov z ošetrovne, ktorí po zafixovaní končatiny plačúceho chlapca odviezli na nosidlách rovno na operáciu., Zároveň však dobehli i zamestnanci stajní, aby odviedli splašené zviera naspäť do boxu, kde čakal na svoj osud. Po niekoľkohodinovej operácií, ktorú kráľovná Evelyn i kráľ Valntino niesli veľmi zle, veď išlo o ich syna, ktorý podľa doktorov už nikdy nemusel pohnúť rukou, previezli chlapca do komnaty, kde za ním chodili doktori či sestričky každý deň, aby kontrolovali jeho stav. Dlhú dobu kvôli tomu musel nosiť sadru, čo sa mu nepáčilo. Nedokázal s ňou poriadne nič robiť, čo veľmi zmenilo jeho vždy veselú povahu. Na všetko sa hneval, keď sa mu niečo nepodarilo, na všetkých kričal, keď nerobili to, čo chcel dosiahnuť. Nič iné mu však neostávalo iba sa naučiť s tým žiť. Matka ho však ubezpečovala, že je to len na isté obdovie a ruka sa dá znovu do poriadku, čo sa aj stalo. Po dvoch mesiacoch v sádre začal princ s rukou znovu pracovať. Musel sa však naučiť niektoré činnosti robiť nanovo a veľmi pomaly, aby si znovu neublížil. To však nebolo jeho jediné zranenie, ktoré si privodil počas tréningoch na koni. Nikdy však nezanevrel na tieto zvieratá, ani keď ho takmer udupal jeho vlastný kôň, keď sa ho snažil ochrániť pred jedovatým hadom, ktorý sa nejakým spôsobom dostal do kráľovských záhrad. Keď mal 11 rokov na jednej z osláv svojich súrodencov sa prejedol čokoládovej zmrzliny, z ktorej mu bolo tak zle, že celú noc nemohol zažmúriť oka. Rovnako tak nemohla spať ani jeho mama, ktorá skoro celú noc bola pri ňom, aby mu pomohla spolu s lekárom. Od toho dňa čokoládovú zmrzlinu nechcel ani vidieť, keďže vždy keď ju uvidel sa mu začal dvíhať žalúdok. Rovnako tak to má s akýmikoľvek morskými príšerami, karfiolom a brokolicou. Keď mal 15 rokov, do jeho života začal vstupovať záujem o dievčatá, ktoré chcel spoznávať. O rok neskôr sa prvýkrát zamiloval do bežného dievčaťa, z ktorého bol úplne pobláznený. Tento románik trval 3 roky, no po tom čase zistil, že ho dievča len využíva pre jeho postavenie, a tak to s ňou skončil. Vďačí za to najmä svojej mame, ktorá mu zachránila život pred vypočítavou mrchou, ako sa to dievča napokon ukázalo. Zlomilo mu to srdce, dlhé týždne, či možno aj mesiace odmietal vyjsť mimo palác, takmer nič nejedol, a tak musel byť istú dobu pod sledovaním psychológov a lekárov, aby sa náhodou nepokúsil o samovraždu, na ktorú občas aj myslel. Nedokázal by to nikdy urobiť svojej rodine, ktorú mal veľmi rád, aj keď, tak ako každá rodina mala svoje nedostatky. Až po asi roku pochopil, že mu všetci chceli len dobre. Táto skutočnosť mu však veľmi nalomila dôveru v ženské pohlavie, a tak keď ide do vzťahu je veľmi opatrný. V jeho živote sa však objavil aj smútok kedy ako 21 ročný prišiel o svojho štvornohého spoločníka. Jeho kólia, ktorú miloval zahynula na starobu. Vyrovnal sa s tým, no stále dobiedzal do rodičov, že potrebuje nového spoločníka, a tak mu ako 22 ročnému zadovážili nového kamaráta, či skôr kamarátku, ktorou je sučka border kólie, ktorá dostala meno Marlon